Tátoš a človek

Vykročil Pejko do snehu, zapotácal sa a padol na predné kolená. A na stopách, ktoré za ním v čistom snehu ostali, bolo vidieť, že ani na zadných nohách nemá už podkovy, ktoré pri každom kroku zvonkaním či dupotom hlásali, že je robotným otrokom človeka, v jeho službách sa narodil a v nich i pominuť sa musí. Razom akoby ho veľká a tmavá noc bola objala, tichá a nehybná, do nej letí, do nej sa potápa. Pred sebou v hlbinách vidí širočizne polia,pusté a mlčanlivé, na nich sa belejú kostry státisicov koní. Sú to polia svetovej vojny, pokryté kostrami jeho zahynuvších druhov.