Severné hranice Slovenska

Kniha ponúka pohľad do kapitoly minulosti nášho národa. Podľa svedectva Maura Orbiniho v minulosti sa územie, na ktorom žili Slovieni na severe rozprestieralo až po rieku Vislu. Najvyššia rada (Konferencia veľvyslanectiev) Dohody vyniesla 28. júla 1920 v belgickom kúpeľon mestečku Spa nasledový verdikt: 27 slovenský obcí s viac než 25-tisíc obyvateľmi pripadne Poľsku. Na Orave to bolo 14 obcí (Bukovina-Podskalie, Harkabúz, Hladovka, Chyžné, Jablonka, Oravka, Pekelník, Podvlk, Sŕnie, Suchá Hora, Veľká a Malá Lipnica, Vyšná a Nižná Zubrica). Na Spiši išlo o 13 obcí: Čierna Hora, Durštín, Fridman, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Vyšné Lapše, Nová Belá, Repisko, Tribš. V roku 1924 sa ČSR vrátili Hladovka i Suchá Hora, avšak výmenou za chotáre Jurgova a Nižnej Lipnice. Historik z Ústavu pamäti národa, Martin Lacko napísal: Sklamanie bolo o to väčšie, že pri vzniku ČSR sa predpokladalo, že severná hranica (na rozdiel od južnej) ostane bez problémov. Napriek tomu, že hranica medzi Slovenskom a Poľskom (resp. medzi Uhorskom a Haličou) bola takmer tisícročie stabilnou a rešpektovanou, obnovený poľský štát ju porušil už krátko po vzniku ČSR. Už v decembri 1918 totiž jeho vojsko okupovalo viacero pohraničných obcí či miest, vrátane Kežmarku. Snahy o anexiu severného Slovenska neustali ani po nútenom odchode ich vojsk v januári 1919. Poliaci spor preniesli na medzinárodnú úroveň. Využívali pritom propagandistický trik, keď obyvateľstvo na Kysuciach, Orave i Spiši, nazývané aj ako goralské, vyhlásili za Poliakov (hoci ono samo sa pri sčítaní deklarovalo ako slovenské) a u Najvyššej rady Dohody si nárokovali pripojenie všetkých území, ktoré obývalo. Kniha autora Andreja Bielovodského okrem pôvodného textu – tak, ako bol uverejnený r. 1945 – obsahuje aj ďalšie, oproti pôvodnému vydaniu doplnené materiály, fotografie a aj priloženú mapku.