Spev

Poézia Petra Repku, ako ju poznáme z posledného obdobia, smeruje i pri zachovaní niektorých osamelobežeckých postupov k zvláštnej básnickej kontemplácii. Preusporiadanie obraznosti k spevavosti ducha má v  predkladanom texte štruktúru ruženca. Toto rozjímanie sa má udiať v čase ako rozličné podoby hudby. Neurčitosť významu v hudbe môže mať svoju istú paralelu v textovej ambigiute. Repkova poézia však inklinuje ku konštitúcii významu, ktorý má podobu niekedy radostného, inokedy tragického spevu. Celkové vyznenie Repkovho opusu je takmer slávnostné, povznášajúce a majestátne, ale bez akejkoľvek falošnej kvetnatosti či patetickosti. Garantom primeranej majestátnosti je v Repkovom texte teleológia umelecky a esteticky zvládnutej modlitby (pokora), gnómickosť, istý tvarový minimalizmus, ale paradoxne aj stopy zložitého a nelineárneho tvarovania. Súčasťou knihy sú fotografie Petra Župníka.